Jedinečné kyjatické hračky boli odsúdené na zánik. Ľudový majster im vdýchol život

Výroba kyjatických hračiek je neodmysliteľne spojená s malohontskou dedinkou Kyjatice (okr. Rimavská Sobota). Jej obyvatelia boli známi výrobou nábytku z bukového dreva. Popri výrobe skríň, kredencov a truhlíc vznikali kyjatické hračky s typickým geometrickým a lineárnym dekorom.

Od súsekov po hračky

Výroba hračiek vznikala popri výrobe súsekov, čo boli skrine, do ktorých sa voľakedy ukladalo obilie, šatstvo, alebo si do nej dávala nevesta veno pred vydajom. V podstate to bola akási komoda. V Kyjatiaciach sa viacero rodín živilo výrobou týchto súsekov, ktoré vyvážali na predaj až za hranice vtedajšej Gemersko-malohontskej župy.

Najstarší zachovaný súsek sa nachádza v Gemerskom múzeu v Rimavskej Sobote. Je na ňom rok 1809. No je zrejmé, že tradičný nábytok sa v regióne vyrábal už oveľa skôr. Nábytok aj hračky z dreva vyrábali aj inde, no fenomén jedinečnej výzdoby pochádza z Kyjatíc.

Kyjatické hračky sú drevené figúrky bohato zdobené kruhovými ornamentmi, elipsami a čiarkami vyrytými pomocou špeciálneho kružidla. Ich výroba má viac ako 150-ročnú tradíciu a napriek snahe mnohých majstrov, postupne zanikala. Dnes sa im venuje majster Ladislav Hedvigi z Rimavských Zalužian.

„Kyjatické hračky spoznajú ľudia veľmi jednoducho podľa ich zdobenia. Tým sa odlišujú od všetkých iných hračiek. Zdobené sú rezbou, ale je na nich aj rytý ornament. Sú zapísané v nehmotnom kultúrnom dedičstve Slovenska. Je to fenomén, ktorý nie je nikde inde, iba tu, v Kyjaticiach,“ povedal pre Štandard Hedvigi.

„Vyrábajú sa z bukového dreva. Vyrezaný vzor sa namorí, nalakuje a potom sa povrchová časť dáva dolu špeciálnym kružidlom, ktoré  si každý majster musí vyrobiť sám, alebo aj iným nástrojom. Vznikne kontrast a následne spomínaný ornament. Takto sa postupuje z oboch strán,“ objasnil majster, ktorý sa výrobe kyjatických hračiek venuje od roku 2012.

Kyjatické hračky sa vyrábali z tvrdého dreva hlbokým rezom, bez použitia lepidla či klincov, jednotlivé časti držia lícované kolíkové spoje. Drevo sa namorilo prírodným moridlom, čo mohla byť dubová kôra, trnky či slivky.

„Hračky vznikali na Slovensku tak, že išlo o zmenšeniny výrobkov, ktoré sa vyrábali. Napríklad hrnce, skrine či postele. Takže aj v Kyjaticiach zmenšili veľký súsek a bola z toho hračka. Prevzali na ne aj ornamenty, vzory,“ vysvetlil Hedvigi.

Ohrozená tradícia

Počas histórie kyjatických hračiek im niekoľkokrát hrozil zánik, ale vždy sa našiel niekto, kto v remesle pokračoval.

„Ja som sa ku kyjatickým hračkám dostal po pánovi Stehlíkovi, ktorý ich vyrábal v našom regióne. Postupne som sa začal tomu venovať a chytilo ma to. Bol to však spôsob pokus-omyl. Bol som samouk a učím sa stále. Kvôli zachovaniu tradičnej výroby väčšinu hračiek vyrábam podľa starých predlôh, ktoré študujem v literatúre, múzeách a z výskumov,“ uviedol Hedvigi.

Na kyjatické hračky natrafil súčasný pokračovateľ tradície v knihe, pri hľadaní sústružených ľudových hračiek, ktoré kedysi vyrábal. Na hračkách ho zaujala najmä geometrická výzdoba, keďže sú vyzdobené ornamentom, ktorý sa upotrebúval iba v Kyjaticiach.

Hľadať nasledovníkov je podľa Hedvigiho veľmi ťažké, lebo pre mladých je to komerčne nezaujímavá činnosť. Zatiaľ to teda riešia rôznymi tvorivými remeselnými dielňami pre deti i dospelých.

Dedičstvo otcov

Ďalšou aktivitou na záchranu kyjatických hračiek je renovácia 200 rokov starej evanjelickej školy v Kyjaticiach. Jej zaujímavosťou je, že v zachovanej školskej kronike je rukopis Pavla Dobšinského. Zanechal v nej dvojstranový zápis.

„V škole by som chcel postupne vytvoriť priestor pre živú expozíciu hračiek, kde by si ich návštevníci mohli vyskúšať a tiež spoznať, v akom prostredí sa učilo kedysi. Veľmi sa teším, že sa nám podarilo úspešne realizovať rekonštrukciu verandy, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť budovy školy. Vytvorili sme tu priestor pre workshopy zamerané na oboznámenie sa s týmto remeslom tradičným pre región,“ doplnil majster.